Deti sa povozili...

Keby ste sa opýtali malého dieťaťa vo veľkom meste, čo je to autobus, električka, či trolejbus, a či v niektorom z týchto dopravných prostriedkoch aj cestovalo, určite by odpovedalo áno. Ako je to však v mestách, či na dedinách, kde „MHD“ nie je?

Myslím si, že podobne je to aj s jazdou na koníkovi, keďže deti vo veľkomestách majú možno viac možností (žrebčíny či ZOO). Je jedno, či to tak je naozaj, alebo je to len môj pocit, dôležité je, že naše malé Ovečky dostali možnosť v jeden krásny deň cestovať autobusom a zároveň sa povoziť aj na poníkovi, či kŕmiť kozičky, vidieť hady, rybky, korytnačky, zajačiky a dokonca aj živého emu :-)

Tentokrát nám počasie prialo viac ako na našej environmentálnej prechádzke o týždeň skôr, tak sme sa s úsmevom na tvárach našich (mamičkovských), ale aj našich ratolestí stretli na autobusovej stanici v Trenčianskych Tepliciach, smer Dubnica nad Váhom. Deti sa autobusu veľmi potešili a cestujúci mali o zábavu postarané, keďže im cestu spríjemňovalo 8 džavotajúcich drobcov. Jedna pani hneď vyzvedala, či sme zo škôlky a po zápornej odpovedi zostala mierne zaskočená (veď nás bolo naozaj dosť, ako v škôlke:-) ) Keď nastal čas vystupovania, deti boli sklamané, no po sľuboch, že nás čakajú koníky a cesta späť sa všetky deti potešili, že sa môžu vonku ponaháňať.

Cesta zo zástavky autobusu do Centra Voľného Času v Dubnici nad Váhom síce nebola úplne priamočiara, ale deti „vzorne“ držali svoje mamičky za ručičky a docupitali sme len s 10 minútovým meškaním. Najprv nás síce vystrašili psíkovia, ktorí na nás štekali, no v zápätí na to sa už deti motali okolo hadov a rybičiek v priestoroch CVČ. Po malom občertvení hladných zobáčikov sme prešli cez skleník do záhrady, kde sme obdivovali malé zajačiky, či veľkého vtáka emu, nakŕmili kozičky trávičkou. Keďže tento deň sme poňali za náučný deň pre deti, naši drobci okúsili aj čo je to byť trpezlivý, pretože koník bol jeden a oni si museli počkať, kým sa dostanú na rad. Detičky boli úžasne odvážne a trpezlivé, každé sa povozilo na milom poníkovi po dve kolečká a šup rýchlo poďakovať a rozlúčiť sa s tetami z CVČéčka, ktoré nám toto všetko umožnili, aby sme stihli spoj späť.

Deti išli len pod podmienkou, že sa opäť povezú autobusom a že určite ešte prídeme a aj napriek pokročilému obednému času, záhadne v autobuse nikto nezaspal. Tentokrát sa vystupovalo o niečo ťažšie, no aj to tie naše zlatíčka po úpornej príprave zvládli.

Verím, že deti majú o mnoho skúseností či zážitkov viac, niekedy stačí tak málo: polovica slnečného dňa, veselé maminy, deti plné energie, autobus, koník a ochota niekoho, kto má deti rád.

Veľmi pekne ďakujeme Cetru voľného času v Dubnici nad Váhom (hlavne pani Bočincovej, ktorá nám túto návštevu darovala) za túto možnosť a veríme, že sa nám vydarí aj spolupráca v budúcnosti.

Autor: Miška